Tento detský čin nepatrí do aktuálneho hlasovacieho roka.
Jedného dňa, keď som sa ráno zobudila, mi povedal ocino, že sa začala vojna na Ukrajine. Hneď ten deň, hneď ako som prišla zo školy, sa ma rodičia opýtali, čo by som povedala na to, že by sme nejakú ukrajinskú rodinu ubytovali? Samozrejme som bola za a vedela som, že to, čo chcú aj moji rodičia, je to najmenej, čo pre nich môžeme v tejto pre nich ťažkej situácii urobiť. V prvý deň vojny sme sa prihlásili ako dobrovoľníci. Ja som však chcela a bola som presvedčená o tom, že im nechám aj moju izbu. Uskromnili sme sa a ja s mojou malou sestrou spíme s rodičmi. Ja som si dala iba matrac na zem k posteli mojich rodičov. Takto spím už skoro 3 mesiace. Neľutujem moje rozhodnutie, ani to, že som sa vzdala svojho súkromia, pohody a bežného života, ktorý som predtým žila. Skoro 3 mesiace žijeme s ľuďmi, ktorých nepoznáme, ktorí majú iné návyky, iné zvyky, rozprávajú iným jazykom. Robíme všetko preto, aby sme im túto kapitolu života aspoň trochu spríjemnili. Moja izba im je k dispozícii, na ako dlho budú potrebovať. Takisto moje oblečenie, počítač, hygiena. Nachvíľu som sa ocitla v inom svete. Svete, kde aj ja som mohla prispieť aspoň tým málom, čo ja mám, a už naša ukrajinská rodina stratila z minúty na minútu. Predchádzajúci život si priniesli v dvoch taškách. To je všetko, čo si stihli zobrať, aby sa dostali do bezpečia. Ja mám stále svoj domov, svoje zázemie, a preto viem, že čo som obetovala ja, je to najmenej, čo som mohla urobiť.
List napísala a skutok vykonala Chiara Siládi, v šk. roku 2021/2022, žiačka 5. triedy, ZŠ Dr. J. Derera, Ģenerála Milana Rastislava Štefánika 1175/7, Malacky
