Tento detský čin nepatrí do aktuálneho hlasovacieho roka.
Túto nomináciu píšem ako otec dvoch dcér, štrnásťročnej Julky a päťročnej Terezky. Keď sme sa dozvedeli o tom, že na Ukrajine sa začala vojna, boli sme práve na dovolenke. Keďže naše dievčatá vedieme k pomoci od malička, tak sme sa snažili vysvetliť im situáciu, a keďže o možnej vojne sa rozprávalo už dlho a hovorilo sa aj o možných miliónoch utečencov, tak sme sa rozprávali, či si vedia predstaviť, že ak to bude potrebné, že by sme niekoho takto prichýlili u nás doma. Dievčatá ani na chvíľu nezaváhali, aj keď sa im to v tom momente zdalo ako niečo nereálne, veď predsa v dnešnej dobe tak blízko nás nemôže byť taká vojna, aby pred ňou museli ľudia utekať. Ja ako otec som hneď po návrate z dovolenky, dva dni po začatí vojny, v sobotu ráno nakúpil plné auto potravín a hygienických potrieb a niesol som to na ukrajinské hranice, aby sme pomohli, a zároveň som ostal pomáhať ako dobrovoľník. Asi po troch hodinách ma oslovil koordinátor, či nevieme pomôcť mamke s dvomi dcérkami, ktoré prešli pešo hranice po šiestich hodinách čakania a nemajú kam ísť. Zavolal som teda manželke, aby sa poradila s dcérami, a do desiatich minút sme aj s mamičkou a jej päť a sedemročnou dcérkou vyrazili do Košíc. Manželka s dcérami im zatiaľ pripravili jednu izbičku a naše dievčatá aj s manželkou sa potlačili v jednej izbe. Všetko sme to robili absolútne spontánne, dievčatá sa vzdali na takmer dva mesiace svojho súkromia. S našou novou ukrajinskou rodinkou sme sa veľmi rýchlo skamarátili a pomáhali sme im, ako sme vedeli. Deťom sme vybavili školu a škôlku, mamke prácu. Moje dcéry dievčatám veľmi pomáhali, učili ich našu abecedu, slovenské slová, vety, pomáhali im s prípravou do školy a škôlky, mladšia dcéra brávala svoju novú kamošku na tanečnú, staršia obe dievčatá na krasokorčuľovanie. Obe naše dcéry pomáhali aj nám s upratovaním, prípravou jedla, hrali sa s ukrajinskými kamoškami, brávali ich na výlety, zoznámili ich so svojimi kamarátkami. Často ich upokojovali, keď im bolo smutno za ockom a kamarátkami na Ukrajine. Takto sme spolu veľmi intenzívne žili všetci spolu takmer dva mesiace, potom sme našej novej rodinke našli bývanie v byte u našej kamarátky, no stále sme spolu takmer každý deň. Chodievame spolu na výlety, pomáhame ukrajinskej mamke s dievčatami, keď musí byť v práci, naša Julka sa s dievčatami učí, stali sa z nás úžasní priatelia. Zároveň sme pomohli ďalším rodinkám, ktoré vďaka našim Ukrajincom prišli z Ukrajiny nájsť bezpečie pred vojnou, naša Julka pomáhala manželke a mladšej dcére vždy, keď som ja šiel hocikedy cez deň alebo v noci pre ďalšiu a ďalšiu ukrajinskú rodinku na hranice, takto sme pomohli s ubytovaním u našich priateľov a známych viac ako tridsiatim rodinkám, ktorým sme následne pomohli s vybavením formalít, školy, škôlky, práce a postupne im pomohli sa osamostatniť. Som veľmi rád, že naša Julka aj Terezka bez akéhokoľvek dlhého rozmýšľania úplne spontánne robili správnu vec, že boli mimoriadne empatické, vzdali sa svojho súkromia, množstvo času venovali svojim novým kamarátkam a vzdali sa aj časti hračiek, oblečenia a komfortu. Som na moje dcéry hrdý, pretože viem, že takéto mentálne nastavenie im síce neprinesie materiálne bohatstvo, pretože prosociálnosť a empatia k tomuto nevedie, ale že budú žiť tak, aby vedeli identifikovať, komu je potrebné pomôcť, a budú sa snažiť v rámci svojich možností túto pomoc poskytnúť.
List napísal Róbert Schwarcz – otec, skutok vykonala Júlia Schwarczová so sestrou Terezkou, v šk. roku 2021/2022, žiačka tercie, 3.OA. triedy, Gymnázium Opatovská cesta 7, Košice
