Tento detský čin nepatrí do aktuálneho hlasovacieho roka.
Sme malý kolektív, do našej 2. A chodí iba osem žiakov. Všetci spolu dobre vychádzajú a celkom úprimne sa tešili na seba po každej „pandemickej“ prestávke, ktorú si dnešná doba vyžiadala. Plní elánu sme sa pustili po tohtoročnej pauze do práce, a keď sme boli v najlepšom, začali sa diať deťom trochu menej príjemné veci. Náš Jakubko, v škole veľmi tichý chlapec, odrazu neprišiel. Po dvoch dňoch sme všetci videli prečo. Mal zlomenú ruku v lakti a dokonca pravú. Ja s obavami, deti so záujmom, ale všetci s obdivom sme ho sledovali, ako si poradí s činnosťami, ktoré je potrebné v škole vykonať nielen na vyučovaní, ale aj cez prestávku. Našu pomoc nechcel prijať a veľmi sa snažil všetko dokázať sám. Neprešli ani dva týždne a do školy neprišla Leuška. Po dvoch dňoch rovnaký scenár. Zlomený prst, ruka v sadre, znova tá pravá. Z ôsmich detí dve s pravými rukami v sadre. Trošku to bolo aj úsmevné, ale najmä poučné. Deti si začali dávať v triede väčší pozor pri pohybe, aby svojim spolužiakom nechtiac nespôsobili bolesť. Počas prestávok sa ochotne ponúkli zbaliť veci po hodine a pripraviť potrebné na nasledujúcu hodinu, zložiť a vyložiť stoličku, pomôcť v jedálni či preniesť veci do družiny. Úplnou samozrejmosťou sa stala pomoc s nosením školskej tašky, pretože naša trieda sa nachádza na druhom poschodí. Keďže zranených sme mali naraz dvoch pravákov, stalo sa, že som im pomáhala aj pri písaní. Dvom naraz, popritom zabezpečiť chod hodiny… nie vždy by som to stihla. Našťastie som sa mohla spoľahnúť na pomoc ostatných šikovných žiakov. Tí, ktorí skôr napísali svoju prácu, ochotne zapísali aj Jakubkovi a Leuške. Zapisovali im aj do žiackej knižky, úlohy do slovníčka alebo správy pre rodičov. Dopisovali aj cez prestávku. Bez výhovoriek, ochotne a neraz aj s predbiehaním sa, kto teraz pomôže. V čase, keď deti pomáhali Jakubkovi a Leuške, nesnažila som sa ich pomoc zveličovať. Skôr som sa tvárila, že to, čo robia je samozrejmé a bežné a tak sa správa každý dospelý i dieťa. Pomôže bez toho, aby čakal odmenu. Alebo, že by to nebola až taká samozrejmosť?
List napísala PaedDr. Alena Čavojská – pedagogička, skutok vykonal kolektív detí, v šk. roku 2020/2021, žiaci 2. triedy, ZŠ Mariánska ulica 554/19, Prievidza
