Hlasovanie sa už skončilo
Minulý rok mal môj dedo infarkt. Práve vtedy, keď sa to stalo, spala som u neho. Keď som sa prezliekala, počula som ho ťažko dýchať, zakašľal a začal sa dusiť. Keď som prišla, našla som ho na zemi. Okamžite som pribehla a kontrolovala som, či dýcha. Dýchal, ale veľmi ťažko. Nevedela som, čo mám robiť, ale vedela som, že mu ide o život. Snažila som sa deda prebrať, ale, bohužiaľ, bol v bezvedomí. Rýchlo som mu vzala telefón a vytočila číslo 112 a tí ma prepojili na záchranárov. Teta, ktorá sa so mnou rozprávala, mi poradila skontrolovať dýchanie. Moja odpoveď bola, že dýcha, ale je v bezvedomí.
Povedala mi: „Pomoc je už na ceste.“ Neviem, ako dlho to trvalo, ale pre mňa to bola neskutočne dlhá doba. Naraz však dedo prestal dýchať. Teta zo záchrannej služby, ktorá bola so mnou spojená cez telefón, sa ma opýtala, či viem, čo je to KPR. Síce som vedela, ale myslela som si, že nie som na to dosť silná. Sama seba som povzbudila, že musím byť silná a skúsiť to, lebo som vedela, že môžem prísť o deda. Asi 30-krát som mu zatlačila na hruď, potom 2 vdychy, lenže dedo nereagoval a po záchrane nebolo ani stopy. Plakala som, bola som veľmi unavená ale vedela som, že to nemôžem nechať tak. Teta mi stále hovorila, čo mám robiť a o pár minút na to prišla záchranka. Povedali mi, že keby som nepokračovala v KPR, tak môj dedo by to neprežil. Ale našťastie prežil a bol hospitalizovaný. Dodnes je to pre mňa nezabudnuteľný príbeh.
List napísala a skutok vykonala Aneta Balážová, v šk. roku 2023/2024, žiačka 7. triedy, ZŠ s MŠ Demänovská ulica 408/4A, Liptovský Mikuláš
