Hlasovanie sa už skončilo
Volám sa Anička Kubačáková. Som celkom normálna baba, doobeda v škole a poobede s kamošmi vonku. Alan Jakubík je siedmak, rád vymýšľa somariny. Najmä s ostatnými kamošmi z triedy. Všetko by bolo fajn, len keby to ostalo v hraniciach noriem a bezpečnosti. Chalani a e-kolobežky je momentálny trend. Čím rýchlejšie, tým lepšie. Akoby si neuvedomovali pravidlá a vážnosť hroziaceho nebezpečenstva. Bol ďalší deň v týždni, po škole. Alan si zobral kolobežku, ale nedošiel ďaleko. V plnej rýchlosti narazil a preletel cez ňu. Ostal ležať. Videla som, čo sa stalo. Zovrelo mi hrdlo a zatmelo sa mi pred očami. Akoby som to bola ja, kto preletel cez riadenie. Okamžite som konala, v mysli som šrotovala, ako podať prvú pomoc. Veľmi mi vtedy pomohol mobilný telefón. Záchranná linka a dispečer na druhej strane ma inštruoval, čo presne mám robiť. Alan strašne kričal a moja bezmocnosť, zmiešaná so snahou mu pomôcť, sa vo mne miešala ako vitamínový kokteil mojej mamy. Do príchodu záchranárov som bola stále pri Alanovi a konala som presne to, čo mi hovoril cudzí hlas z druhej strany. Našťastie, všetko dobre dopadlo. Pre Alana priletela helikoptéra, ktorú si vraj nepamätá. My ostatní ale áno. Celá dedina bola hore nohami. Aj nasledujúce dni v škole sme nehovorili o ničom inom ako o Alanovi, kolobežke a mne. Stala som sa tak trochu hrdinkou. Alan si musel poležať v nemocnici. Nebolo to dobré, ale vďaka lekárom a sestričkám sa pomaly dáva do poriadku, vďakabohu. Na záver svojho príbehu by som len chcela povedať, že človek si začne vážiť každodenné samozrejmosti, bohužiaľ, veľakrát až príliš neskoro. Vážme si svoj krehký život a buďme zodpovední nie len voči sebe, ale i okolitému svetu.
List zaslala Mgr. Izabela Chrobáková, pedagogička, skutok vykonala Anička Kubačáková , v šk. roku 2024/2025, žiačka 9. triedy, ZŠ s MŠ Staškov 502
