Hlasovanie sa už skončilo
Sú INÍ… … pôsobila som ako pedagogický asistent v triede s integrovaným žiakom, ktorý sa na svet pozerá cez diagnózu autizmu. Zároveň som aj jeho mama a možno aj preto som oveľa citlivejšia a aj kritickejšia v situáciách, ktoré sa Tomáška priamo dotýkajú. Na odporúčanie viacerých odborníkov a po úspešnom začlenení v bežnej materskej škole sa Tomáško ocitol v prvej triede na bežnej základnej škole. Deti z triedy vôbec nepoznal, pretože chodil do škôlky na opačnej strane mesta. Prvý deň sme zvládli skvelo, ale druhý celý preplakal pri okne. Školský systém nie je na takéto deti pripravený. Našťastie v ňom existujú úžasní ľudia, ktorí sa snažia pomôcť a vyjsť v ústrety. Pani učiteľka po prvých ťažkých dňoch zabojovala a zabojovali sme i my. Nastúpila som k nemu ako pedagogický asistent priamo do triedy. Pani učiteľka pracovala s krédom, že „deti treba v prvom rade ľúbiť, až potom učiť“. Táto skúsenosť je pre mňa nesmierne obohacujúca.
Postupne sa Tomáško snažil adaptovať a ja som deťom musela zodpovedať asi milión otázok ohľadom jeho zvláštnej diagnózy. Inklúzia je v súčasnosti najdiskutovanejšia téma v slovenskom školstve, ale aj inde vo svete. Ale deti ju majú v sebe akosi prirodzene. Nepotrebovali rozsiahle články, diskusie, porovnávania, usmernenia. Ony iba vystreli ruku a otvorili srdce. Pohladkali ho, keď plakal. Pomáhali mu chystať si veci na hodinu. Tajne mu nechávali na lavici sladkosti. Zatlieskali mu, keď sa mu niečo podarilo a úprimne sa tešili z jeho malých úspechov. Rešpektovali, keď jemu dovolili veci, ktoré ony mali zakázané.
Tomáško ich za to obdaril krásnym nemým úsmevom. Rozpráva veľmi málo, ale srdce má obrovské. Empatia a tolerancia, akou deti pristupovali ku kamarátovi, ktorý im nemá toho veľa ponúknuť, bola ohromujúca. Niekoľkokrát za mnou prišli, že starší spolužiaci sa mu smejú, ale „ony im povedali svoje“. Alebo ich nechtiac buchol a prišli si po bolestné s vetou, že to nevadí. Vysvetlila som im, že to nesmie robiť, ale často si miesto pošúchali a bežali sa s ním hrať ďalej. Na výlete sa dohadovali, kto ho bude držať za ruku, kto s ním bude sedieť v autobuse alebo v divadle. A školou sa to nekončí. Na ihrisku sa s ním bežne hrajú. Netvária sa, že ho nepoznajú, a nesmejú sa mu. Vedia, že je iný a zvláštny, ale stále ho berú ako svojho kamaráta. A pre mňa sú ony INÍ a VÝNIMOČNÍ v dnešnom zvláštnom svete.
List napísala Mgr. Monika Kapusňáková, rodič, skutok vykonali v šk. roku 2023/2024 žiaci 2. triedy, ZŠ a MŠ K. Mahra 11, Trnava
