Hlasovanie sa už skončilo
Simon z 5. B miluje šport. Dokonca sa tento rok dostal až na olympiádu do Paríža – nie ako súťažiaci, ale ako divák. Vidieť olympionikov v akcii ho nadchlo. Ale to, čo prišlo potom, bolo ešte silnejšie než všetky medaily sveta. Simon a jeho spolužiaci totiž pravidelne navštevujú domov dôchodcov. Chodia tam tvoriť, čítať, hrať spoločenské hry a prinášať smiech, nadšenie, hravosť a ako hovoria starkí, ozajstný život tam, kde už občas chýba. V rozhovoroch po olympiáde si všimli u ľudí v domove dôchodcov niečo výnimočné. Oni naozaj žili športom! Fandili, komentovali, prežívali každý výsledok. A v ich očiach bolo vidieť aj túžbu – tiež si raz zasúťažiť. Lenže ako? Veď väčšina z nich je imobilná, mnohí z vozíka ani nevstanú. Navyše, kto by už robil olympiádu v domove dôchodcov? Simon si povedal: My! A spolu so spolužiakmi ju aj pripravili. Dianka s mamou dokázali zohnať peniaze na materiál a športové pomôcky a všetci v triede si rozdelili úlohy a pripravovali, vymýšľali, skúšali, tvorili… S pomocou svojich rodičov vybavil skutočné prekvapenie – dvoch olympionikov: kanoistu Mateja Beňuša a strelkyňu Zuzku Štefečekovú. Tí prišli rovno medzi starkých – nielen ako hostia, ale ako skutoční rozhodcovia. V deň, keď mali vyštartovať do domova, v ich škole nahlásili bombový útok, a tak museli rýchlo opustiť školu. Nestihli vziať ani medaily, diplomy a bodovacie tabuľky, ba ani športové materiály, ktoré pripravili, a museli von. Chvíľu sa zdalo, že budú musieť starkých sklamať. No potom si povedali, že ich to nezastaví a do domova sa vybrali len tak, ako boli. S nadšením a odhodlaním. Medzitým sa podarilo pani riaditeľke a mamičke jedného z detí zo školy dostať pripravené veci a doniesť ich do domova tesne pred začiatkom hier. A Olympiáda radosti zo života sa mohla začať. Deti z 5. B rozložili po domove súťažné disciplíny, prispôsobené starkým. Strieľalo sa z nerfiek (s pomocou detí), hádzali sa šípky, hrali sa pohybové hry, ba dokonca sa aj tancovalo – s vozíkmi, chodítkami, a hlavne s úsmevom. Deti neboli len organizátori – boli navigátormi, parťákmi, oporou. Podržali ruku, keď bolo treba zamieriť. Podopreli chrbát, keď bolo treba vyrovnať sa. Požičali svoju silu, ale hlavne radosť. Starkí si mohli ohmatať ozajstné olympijské medaily, porozprávať sa s olympionikmi a cítiť sa ako víťazi. A to doslova – každý jeden dostal zlatú medailu, ktorú deti vyrobili s nápisom: Som víťaz, a tričko s logom olympijských hier, podpísané športovcami. A víťazmi sa stali aj deti. „Bolo krásne vidieť ich radosť, keď starkí dali gól alebo trafili cieľ,“ povedal Simon. Seniori ďakovali na záver a niektorí mali slzy v očiach, iní ich nevedeli zadržať. „Pomohli ste nám cítiť sa opäť tak živo a dali nám možnosť vychutnať si, že ešte stále za niečo stojíme. Že nie sme len niekde na konci, ale že nám ešte niekto verí a že aj my dokážeme všeličo, čo o sebe ani netušíme.“ „Boli dnes naozaj takí olympionici. Prekonávali svoje rekordy vo všetkom. A my sa fakt tešíme, že sme mohli to všetko pre nich pripraviť a ešte byť aj ich fanúšikovia.“
List napísala Ľubica Noščáková, pedagogička; skutok vykonal Simon a kolektív žiakov, v šk. roku 2024/2025, žiaci 5. triedy, CZŠ Narnia, Beňadická 38, Bratislava
