Hlasovanie sa už skončilo
Ujo Miro z Černovej má už 80 rokov. Dlhé roky žil pokojný a naplnený život po boku svojej milovanej manželky Márie. Boli a sú nerozlučnou dvojicou – jeden pre druhého, v dobrom i zlom. Akúkoľvek činnosť robili spolu: varili, starali sa o rodinu, dom a záhradu, chodili na prechádzky, viedli dlhé rozhovory. Avšak jedného dňa sa všetko zmenilo. Jeho manželka, teta Mária, sa po bežnej lekárskej prehliadke vrátila s neľahkou správou – lekári jej diagnostikovali rakovinu žalúdka. Od toho momentu sa ich pokojný svet začal rúcať. Ich každodenný život bol naplnený nekonečnými návštevami nemocnice, chemoterapiou, únavou, ale aj strachom, čo prinesie budúcnosť. Ujo Miro, ktorý sám bojoval s vlastnými zdravotnými ťažkosťami, sa ocitol sám. V tejto najťažšej chvíli však vstúpila do jeho života osoba, ktorá všetko zmenila. Nenápadné dievča s veľkým srdcom – Simona – žiačka ôsmeho ročníka, počula príbeh o smutnom starčekovi z blízkeho okolia. Tento príbeh ju nezasiahol len z počutia a neostalo len pri ľútosti. Simonu k pomoci nepriviedol pokyn dospelých, ale úprimný súcit a túžba priniesť niekomu v ťažkých chvíľach svetlo do života. Rozhodla sa konať. Simona začala pravidelne navštevovať uja Mira, nie preto, že by ju niekto poslal, ale preto, že chcela. Najprv prišla len tak – porozprávať sa. A postupom času sa stala jeho oporou. Pomáhala s tým, čo už ujo Miro nezvládal. Napríklad vytrhávala burinu zo zarastenej záhrady, upratovala dvor, ukladala polená do drevárne, zametala chodníky, nosila nákupy, vynášala smeti, umývala okná. Okrem fyzickej pomoci, nikdy nezabudla na úsmev, na milé slovo, na otázku: „Ako sa dnes máte, ujo Miro?“ Simona o svojich pravidelných návštevách u uja Mira porozprávala aj medzi kamarátmi a spolužiakmi. Spolužiak Daniel sa rozhodol, že sa pri ďalšej návšteve pridá. Tak okrem manuálnej výpomoci v domácnosti sa všetci traja zvykli zahrať aj nejaké spoločenské hry a počúvali zaujímavé príbehy z mladosti a života uja Mira s tetou Máriou. Aj pedagógovia a rodina si všimli, ako veľmi táto pomoc pozitívne ovplyvnila Simonin prístup k starším ľuďom a jej vlastnú zrelosť. Pre uja Mira bola Simona viac než len pomocníčka. Bola ako jeho vnučka. Jej prítomnosť liečila. Vďaka nej sa ujo Miro znovu usmieval, začal sa tešiť na ďalší deň. Už nebol sám. Aj po náročnej operácii, ktorú teta Mária podstúpila, sa Simona nevzdala. Pokračovala vo svojich návštevách, prinášala do ich domácnosti radosť a pocit, že na tomto svete ešte stále existuje dobro. Príbeh uja Mira a Simony je to príbeh o nezištnej láske k druhému človeku, o úcte k starším. O sile, ktorú v sebe môže niesť aj mladý človek. Je to príbeh o tom, ako jedno dievča zmenilo život jedného starčeka. Pedagógovia a žiaci sme sa rozhodli zapojiť do pomoci ľuďom v núdzi, ktorí žijú v okolí našej školy, aby sme im aspoň malými skutkami priniesli radosť a pocit spolupatričnosti.
List napísala Ľubomíra Erdoganová, pedagogička; skutok vykonala Simona Leštinská a Daniel C. Š. Senyonga, v šk. roku 2024/2025, žiaci 8. triedy, ZŠ Černovských martýrov 29, Ružomberok-Černová
