Hlasovanie sa už skončilo
Raz som sa prechádzala po meste so svojou mamou a sestrou Laurou. Trochu som sa od nich vzdialila a začala si obzerať obchod s hračkami. Zrazu okolo mňa prešiel nevidiaci muž. Všimla som si, že nemá ani bielu palicu, ani vodiaceho psa. Rýchlo som sa vydala za ním, aby sa mu nič nestalo. Po chvíli zabočil z uličky a vyšiel na priechod pre chodcov. Nevedela som, či tam chcel ísť úmyselne, alebo zablúdil, ale musela som rázne zakročiť – mohol ho zraziť automobil! Rozbehla som sa za
ním, keď som zrazu začula známy hlas: „Viola, kde si!?“ Mama ma chytila za ruku a povedala: „Už stačí! Ty si tu beháš po meste a ja ťa hľadám.“ Vtom som sa jej vytrhla z ruky a opäť sa rozbehla.
Nevidiaci práve prechádzal cez priechod a takmer ho zrazilo auto, hoci bol na priechode pre chodcov.
Posotila som ho na druhú stranu cesty a zachytila ho, aby nespadol. Poďakoval sa mi a po chvíľke sme sa dali do reči. Zistila som, že sa volá Matej. Vzápätí pribehla zadýchaná mama s Laurou. Keď ma mama uvidela s nevidiacim, chcela sa mi ospravedlniť, že sa na mňa predtým hnevala. Povedala, že už pôjdeme domov, a tak som sa musela s Matejom rozlúčiť. Stali sa z nás priatelia.
List napísala a skutok vykonala Violka Šimjak, v šk. roku 2024/2025, žiačka 3. triedy, ZŠ Andreja Hlinku, Ružomberok
