Hlasovanie sa už skončilo
Spolu s rodičmi a súrodencami bývame v byte na sídlisku. Keďže máme chatu na Kalvárii, vybrali sme sa na pravidelnú prechádzku do prírody, ktorú máme všetci radi. Rodičia nám od malička vštepovali lásku k prírode. Učili nás zbierať odpadky s rukavicami po nezodpovedných ľuďoch. Často sme sa prechádzali, vdychovali čistý vzduch a medzitým sme pozbierali odpad. Jedného pekného dňa sme znovu pri ceste na chatu našli kôpku odpadu po ľuďoch, ktorí tam chodievali na opekačku. Samozrejme, odpad po sebe nechali na jednej kôpke. Nebola veľká, ale predsa. Veď to stačilo dať do jedného mikroténového vrecúška a to vziať dole do mesta a tam to dať do odpadkového koša. Ako tak zberáme, zrazu sa jedna plechovka pohla. Zľakli sme sa, ale aj zasmiali, že je to „odpad na úteku“. Ale ten smiech nás čoskoro prešiel. Až vtedy sme si všimli, že v polootvorenej plechovke je hlavou zaseknutá veverička. Chudera, už s dychom nevládala. Ja s mojím bratom sme sa hneď snažili chytiť veveričku tak, aby nás nepoškriabala a opatrne sme otvorili plechovku viac a tým bola vyslobodená. Hneď vyskočila na strom, ale ostala stáť, sledovala ona nás a my všetci ju. Od tej doby, keď ideme na chatu, vždy sledujem, kde je tá zvedavá, v úvodzovkách „hrdzavo plechovková veverička“. Keď ju zazriem, mám pocit, že ma sleduje a pohľadom nám všetkým ďakuje za svoju záchranu. Tajne som ju pomenovala „Oriešok“.
List napísala a skutok vykonala Aneta Drugová s bratom, v šk. roku 2022/2023, žiačka 7. triedy, ZŠ Wolkerova 10, Bardejov
