Hlasovanie sa už skončilo
Môj 9-ročný syn je šibal, ale s veľmi dobrým srdiečkom. Raz prišiel domov s tým, že po našej dedine sa už druhý deň potuluje menší biely psík. Bol vystrašený, hladný, pretože niektorí ľudia ho odháňali od brán svojich domov, kričali po ňom a dupali, aby odbehol. Večer pred spaním si od ľútosti aj poplakal, stále myslel na to, kde ten psík je, čo bude papať, kde prenocuje (noci boli vtedy veľmi chladné)… Prešiel víkend a v pondelok, hneď po škole, syn sadol na bicykel pevne odhodlaný prehľadať celú dedinu a psíka nájsť. O pár minút mi s plačom volal, že ho nenašiel a smutný sa vracal domov. Potom mu napadlo, že ešte v jednej ulici pozrieť nebol a psíka tam našiel. Zmäteného, vystrašeného. Syn mal prezieravo pri sebe granulky od našich 2 psíkov, a tak sa mu podarilo vystrašené psíča prilákať až k nám domov. Problém však bol, že my už 2 vlastné psíky máme a nereagujú veľmi dobre na „cudzincov“ v našom dvore, tak sme vymysleli stratégiu, že ja pôjdem s našimi psami na lúku za plotom a syn bude zatiaľ so psíkom u nás. Dal mu do misky vodičku, hladkal ho a upokojoval. Medzitým som ja volala na obecný úrad a informovala ich o túlavom psíkovi. Panie na OÚ už o ňom vedeli, už im to niekto nahlásil. Keď sme im povedali, že psík je u nás, hneď boli ochotné po neho prísť, len nás prosili o obojok, vôdzku a pár granúl, aby ho mohli odviezť. Všetko zabezpečil syn, čakal ich a prosil, aby nám dali vedieť, ako to celé dopadne. Panie volali do útulku a psíka si prišli zobrať. Syn sa ako-tak upokojil, ale večer si aj poplakal, bolo mu psíka ľúto. Poslali sme mu do útulku „vzdušný“ bozk na dobrú noc a dúfali sme, že si ho časom adoptuje nejaká milá rodinka, u ktorej by bol šťastný. Ale aké bolo naše obrovské prekvapenie, keď sme na druhý deň pozreli na stránku útulku, kam psíka vzali, a pri jeho fotke bol oznam, že majiteľka psíka na fotke spoznala a prišla si ho zobrať. Vyhŕkli nám obom slzy šťastia!!! Psík sa zatúlal až 30 km od svojho domova a bez obetavosti môjho syna by skončil na ulici, prípadne v útulku na ktovieaký dlhý čas a domov by sa už pravdepodobne nikdy nevrátil. Spolu sme si od šťastia poplakali a často Belka (my sme mu dali také meno, lebo jeho skutočné sme nevedeli) spomíname a tešíme sa, že sa vrátil DOMOV.
List napísala Denisa Mojžišová – matka, skutok vykonal Milan Mojžiš, v šk. roku 2022/2023, žiak 3. triedy, ZŠ Adely Ostrolúckej, Školská 341l28, Budča
