Hlasovanie sa už skončilo
Matej je milý, večne usmiaty chlapček so šibalskými očkami. Aj keď som už len jeho bývalá triedna učiteľka, vždy, keď na seba natrafíme, usmeje sa, pozdraví a opýta sa, ako sa mám. V poslednej dobe som si ho tak trochu doberala, lebo som vedela, že už čochvíľa bude mať súrodenca a Matej si doposiaľ naplno vychutnával všetky výhody jedináčika. „Už sa tešíš na bračeka?“ „Jasné, naučím ho hneď všetky domáce práce a ja sa zatiaľ budem hrať s chalanmi vonku.“ V pondelok mi jeho mamka poslala správu, že sa mu už narodil malý braček. Potešila som sa a hneď, keď sme sa spolu stretli, opýtala som sa ho, či je už pripravený na funkciu veľkého brata. On mi však zrazu odpovedal úplne s vážnou tvárou, že sa už nevie dočkať, keď mamka s bračekom prídu, ako mamke hneď bude pomáhať, starať sa o malého, bude ho kočíkovať, strážiť… To nebol Matej, akého poznám. Chýbala mu tá šibalská iskra v očiach. Vôbec som netušila, čo sa mu prihodilo. Neskôr som zistila, že to nevedel vôbec nikto, čo toto chlapčiatko zažilo. Nedal po celú tú dobu na sebe absolútne nič vedieť, no vo vnútri sa veľmi trápil. Ešte v ten deň som mala v jeho triede hodinu, tak som pátrala po príčine jeho zmeny. Videla som na ňom, že mi to chce vyrozprávať, nechala som ho, nech to zo seba dá von. „Ráno o štvrtej som šiel na toaletu a vtedy som mamku našiel ležať v kúpeľni. Najprv som nechápal, čo to vlastne vidím a prečo tam mamka leží. Veľmi som sa zľakol, pretože jej tiekla krv z nosa. Pristúpil som k nej a pokúšal som sa ju zobudiť. V tej chvíli sa prebrala a normálne so mnou komunikovala. Snažil som sa ju vziať do kuchyne, no tam zrazu spadla na zem, začala sa veľmi triasť a vydávať chrapľavý zvuk,“ spomína na vypäté chvíle Matejko. „Aj keď som mal obrovský strach, spomenul som si, čo ste nás učili v prípade, keď ide o zdravie. Okamžite som vzal mobil a zavolal sanitku.“ Vtedy som to na chvíľu prerušila a opýtala sa ho, ktoré číslo vytočil. On s prekvapením v očiach povedal, že: „No predsa 155, veď VY ste nás to tak učili. Päťka na konci vyzerá ako invalidný vozík a tak si máme spomenúť, že voláme záchranku.“ V tú chvíľu som mala slzy na krajíčku a bola šťastná, že som aspoň nebadanou troškou veľmi dôležitých informácií prispela k včasnej záchrane Matejkovej mamky a jeho bračeka. Matej nám potom rozprával, ako musel odpovedať na otázky záchranárov do telefónu a ostatní spolužiaci ho so zatajeným dychom a veľkým obdivom ticho počúvali. Neskôr dostal od záchranárov diplom za svoju odvahu a statočnosť a my sme sa od nich dozvedeli, že bol neuveriteľne statočný. A napriek tomu, že sa musel určite báť, vôbec neplakal a pohotovo konal. O jej stave a stave nenarodeného dieťatka rozhodovali len minúty a vďaka Matejovi to dopadlo šťastne. V nemocnici bola takmer mesiac a ja som si bola vedomá toho, že tomuto statočnému hrdinovi musím byť po tú dobu v škole oporou, lebo doma sa o neho s láskou starala babka, ale v škole bol so svojimi zmätenými pocitmi a myšlienkami sám. Na záver musím konštatovať, že Matejko je naozaj skromný a po pozornosti netúži, no za svoj čin si uznanie určite zaslúži.
List napísala Mgr. Lucia Skybová Kutilová – pedagogička, skutok vykonal Matej Fekete, v šk. roku 2022/2023, žiak 5. triedy, ZŠ Mládežnícka 3, Košice-Šaca
